Protiklady sa priťahujú

Dlhé roky som prevracala očami nad vetou: Protiklady sa priťahujú.
Myslela som si, že ľudia, ktorí spolu chodia, musia mať toho čo najviac spoločného – musia si byť veľmi podobní alebo takmer rovnakí. Veď i priateľov si hľadáme na báze spoločných záujmov. Vzťah teda musí byť taký istý.
 
Áno aj nie. Nie je to také jednoduché, aké sa mi to zdalo.

Tento názor som mala v sebe zakorenený celé moje tínedžerské roky.
Bola som presvedčená, že mám stopercentnú pravdu.
Bola som presvedčená, že ak si niekoho nájdem, daný človek bude písať alebo veľa čítať, bude umelcom, vyzná sa v sci-fi filmoch a seriáloch a bude introvert ako ja.

Jednoducho povedané, bude mojím identickým odrazom v zrkadle. 
 
Vždy, keď som videla páry, ktoré toho nemali veľa spoločného, odsudzovala som ich. Ako môžu byť spolu? O čom sa rozprávajú? Ako spolu trávia čas? Nedokázala som to pochopiť a ani som nechcela, pretože môj názor bol ten správny. Oni proste nevedeli, že ich vzťah je odsúdený ku koncu. Ja som to vedela, aj keď som niektoré páry poznala veľmi málo.
 
No ako inak, i tentokrát mi život ukázal, aké to naozaj je. Aké to môže byť. A ja som musela vytrhnúť korene svojím zakoreneným predstavám a názorom.

Stretla som niekoho, s kým som najskôr ani nechcela byť. Daná osoba bola až príliš odlišná ako ja, mali sme toho veľmi málo spoločného. Zdráhala som sa. Váhala som. No predsa som cítila príťažlivosť a zároveň čosi krásne, čo doteraz nedokážem úplne popísať. Z týchto dôvodov som do vzťahu šla. Dlhé mesiace som však vo svojom vnútri pochybovala. 

Naozaj mám byť s osobou, ktorá je úplne iná ako ja? 

Mali sme pár vecí spoločných, ale vôbec to nebol ten človek, s ktorým som si predstavovala, že budem. 
 
Po určitom čase sa vo mne začal ozývať tichý hlások. Ignorovala som ho. Až príliš dlho. A potom, keď som ho konečne začala vnímať, pochopila som. Protiklady sa naozaj priťahujú.

📷@an_fall2

V živote sa učíme každý deň. Tvoríme si nové názory. Vidíme nové miesta. Spoznávame nových ľudí. Vidíme nové filmy, či seriály a čítame nové knihy. Meníme sa. Pretvárame našu osobnosť. Každý jeden deň. A práve nachádzaním tých nových vecí sa učíme. Staré alebo rovnaké nám toho dajú menej, pretože ich poznáme. Naopak, to nepoznané nám toho dá viac. 

A presne také je to aj so vzťahmi. Nechcem tým obhajovať fakt, že dve osoby vo vzťahu musia byť totálne odlišné. To nie je pravda. Samozrejme, že môžu mať niečo alebo dokonca i všetko spoločné. To je úplne v poriadku. Pre každého platí a funguje niečo iné a neznamená, že je to nesprávne.

 

To, čo som si však ja uvedomila, je, že práve tí, čo sú iní (hoci majú i niečo spoločné) si toho dajú neskutočne veľa. Ja som práve vďaka tým odlišnostiam dokázala viac pochopiť samú seba, prijať svoju unikátnosť, ale i unikátnosť druhej osoby. Naučila som sa robiť kompromisy, ale nie príliš; naučila som sa rešpektovať potreby druhého človeka, ale zároveň tie svoje; naučila som byť viac sebou a viac rozdávať lásku.

 
Trvalo mi veľmi dlhý čas si uvedomiť, že toto je naozaj pravda, nie tá, čo som si tvrdohlavo myslela, že je. Najviac som sa naučila o sebe, ale i o živote, práve od osoby, ktorá z veľkej časti nevyhovovala mojím dlhoročným predstavám. Vďaka tejto osobe som sa tak veľmi posunula v osobnostnom rozvoji ako nikdy predtým. Myslím si, že som sa naučila viac, ako keby som bola s niekým mne podobným. A som za to neskutočne vďačná.

Ono totiž ide o to cítiť to niečo. Volajme to príťažlivosť, porozumenie, rešpekt, záujem, iskra, pokoj, domov... Ten neopísateľný pocit, ktorý cítiš s danou osobu. Nekončí to, samozrejme, pri tomto pocite. Ale tento pocit je začiatkom. Vtedy vieš, že je to správne, či už ste si moc podobní, trochu alebo málinko. A potom nastáva práca. Ak vo vzťahu na sebe nepracujeme, nemôžeme sa nikam posunúť. Ale o tom možno v inom článku.

By Anna Hale