Zúfalosť i vytrvalosť

Trpím úzkostnou poruchou. Spomenula som to vo viacerých článkoch a tí, čo sledujú môj instagram sa to odtiaľ dozvedeli tiež. Ale je jedna vec mať úzkosti, panické záchvaty alebo depresie. Všetky tieto situácie dobre poznám a viem, ako s nimi narábať.
Vždy, keď cítim tlak na hrudi, viem, že je to úzkosť. 
Vždy, keď k tomu cítim i paniku a zle sa mi dýcha, viem, že je to panický záchvat. 
A vždy, keď na mňa idú temné myšlienky, ktoré nedokážem ovládať a nemám silu vstať s postele, viem, že je to depresia.

No občas sa mi stáva i to, že ma zasiahne úplne iný, ťažko opísateľný pocit, ako keby som padala do čiernej diery, z ktorej niet návratu.

Keď som chodila na strednú školu, častokrát som mala "srdce-trhajúce stavy plné zúfalosti". Nie som si istá, či to dokážem správne opísať, no pokúsim sa o to.

Panika. Úzkosť. Strach. Depresia. Zúfalosť. Plač. Hrôza. Cítila som toto všetko dokopy a k tomu som nedokázala ovládať svoje myšlienky. Každá jedna činnosť, či už to bolo ísť do obchodu, alebo na toaletu, vo mne vyvolávala hrôzu a strach. Myslela som, že sa udusím - tak ma tlačilo na hrudi. 

Pamätám si, že keď som bola ešte mladšia (mohlo to byť tak v prvom stupni základnej školy), uvedomila som si, že raz moji rodičia zomrú. Táto informácia bola pre mňa tak brutálne bolestivá, že som niekoľko dní preplakala. Nedokázala som to pochopiť a prijať. Áno, bola som decko, ale tá zúfalosť, ktorú som cítila, bola neskutočná. Strácala sa mi pôda pod nohami. Chcela som zomrieť, pretože som si nevedela predstaviť svet bez rodičov. Taký druh zúfalosti nebol v tom veku normálny.

S touto spomienkou súvisí ešte jedna, kedy som si myslela, že moji rodičia sú cudzí a nechápala som, ako to, že si musíme byť takí blízki, veď vlastne nás nič nespája. Môj mozog nevedel spracovať myšlienku, že ma moja mama porodila a že sme jedna krv. Nedávalo mi to zmysel. 

Som si istá, že som mala viacero takýchto skúseností s daným pocitom, akurát, že ich môj mozog vytesnil. Prežiť to bolo až príliš bolestivé, drsné, ťažké...

Poslednýkrát, čo som takéto niečo cítila, bolo hádam aj pred piatimi rokmi. A ten pocit, ten neskutočne silný, omračujúci pocit sa pred týždňom vrátil. A začal v deň mojich narodenín.

Aby som Ťa uviedla viac do deja, narodeniny som mala v nedeľu a v sobotu som usporiadala menšiu kamarátsku oslavu. Dá sa povedať, že bola rodinná, lebo všetkých kamarátov, čo prišli, považujem za rodinu. Všetci sa veľmi bavili a rovnako ako oni, i ja som si oslavu užila. Mala úspech. V deň oslavy som sa cítila neskutočne vďačná. Keď tí, čo u mňa prespali, odišli v nedeľu, nastalo ticho. A z nevysvetliteľného dôvodu sa objavil ten pocit.

Pravdou je, že možno nebol úplne nevysvetliteľný. Možno vznikol zo všetkého, čo sa mi dialo, hoci to nebolo nič tragické - kombinácia ticha, zvykania si na novú prácu a únavy, pretože som niekoľko dní pred oslavou ležala v horúčke (z ktorej som sa však veľmi rýchlo dostala). A možno sa vo mne ozvala dávno zabudnutá trauma. Nie som si úplne istá. Viem len to, že ma ten pocit zastihol nepripravenú.

Plakala som. Zúfalo. Zadúšala som sa. Panikárila som. Svet okolo mňa mizol. Bála som sa. Čoho? Všetkého a všetkých. Zahltili ma temné myšlienky. Zahmlili mi myseľ. Myslela som, že zomriem. Nespoznávala som sa.

Taký bol môj narodeninový deň. A niekoľko dní po nich, kedy som sa snažila len prežiť a ísť deň za dňom. Veľmi mi pomohlo to, že som na to nebola sama, lebo inak by som trpela omnoho dlhšie. Vydržala som. A vieš čo? Polepšilo sa mi.

7:15, 06. 02. 2022

Skrytý východ slnka. 

Chvíľa, kedy som sa po dlhšom čase cítila skutočne pokojne a v spojení s prírodou.

Krása sa dá nájsť všade, no musíš jej dovoliť, aby vkročila do Tvojho srdca.

Bol to ťažký týždeň. Bála som sa, že ten pocit vo mne zostane dlho a ja sa zbláznim. No, našťastie, po necelom týždni zmizol. A ja sa opäť cítim sama sebou. Opäť cítim pokoj a lásku. Opäť sa smejem, opäť žijem. Verím, že to bol atak z podvedomia ako reakcia na život v tých dňoch. Alebo to teda bola nejaká tá trauma z detstva. No opäť sa mi potvrdil fakt, že prekonám akýkoľvek atak, ktorý ma zasiahne, len musím jednoducho vydržať.

Ak si niekedy zažil/a podobný moment, prosím, napíš mi. Opíš mi to. Ak vieš, čo to presne je a má to nejaké konkrétne pomenovanie, daj mi vedieť. Chcela by som to zistiť. Možno si vieme pomôcť navzájom. Viem, že nie som na to sama a vedz i Ty, že nie si sama/sám. Všetko raz prejde, zmení sa, bude iné. Niekedy len musíme vydržať.

By Anna Hale