Vyhorela som počas štúdia na výške (1/3)

 

V roku 2018 som dokončila strednú školu. Študovala som odbor cestovný ruch, ktorý ma bavil, akurát, že na našej škole bolo zahrnutého veľa účtovníctva a ekonomiky – tieto predmety mi nič nehovorili. Vedela som, že chcem ísť na vysokú školu, študovať niečo omnoho zaujímavejšie. Už vtedy som cítila, že musím svoj život využiť na činnosti, ktoré ma bavia a napĺňajú.

Avšak to, že som chcela ísť študovať nebola úplne pravda. Odsudzovala som tých, ktorí sa rozhodli pracovať hneď po maturite. To predsa znamenalo, že neboli takí šikovní, nie? A ja som bola šikovná, zmaturovala som na samé jednotky, takže jedine štúdium prichádzalo do úvahy. Bola som tak nastavená a nevedela som si to predstaviť inak. Čiže študovať som nechcela, ale musela – tieto dve slovesá sa mi úplne poplietli a ja som si to vôbec neuvedomila. 
 

Zachytené počas galerijných hodín.

Po krátkom hľadaní vhodného odboru som sa rozhodla pre štúdium estetiky. Pre objasnenie, nearanžovali sme tam izby, ako si mnohí mysleli. Išlo o históriu výtvarného umenia, hudby a literatúry. Bola tam tiež zahrnutá popkultúra a interpretovanie diel v galérií. Odbor presne šitý na mňa! Čo viac si priať?
 
Prvý ročník bol veľmi fajn a dá sa povedať, že som bola spokojná. Predmety ma bavili a dokonca som si našla skvelé kamarátky, s ktorými som v kontakte doteraz. Pamätám si, že ma trápili určité psychické problémy, ktoré som napokon zvládla. Častokrát som sa cítila osamelo a roztrieštene, hoci som sa snažila užívať si študentského života.
 

Zachytené počas hrania hier a pitia kávy v obľúbenej čajovni počas štúdia.

Keď začal druhý ročník, všetko sa pomaly, ale iste menilo k horšiemu. Spolužiačky, ktoré som mala najradšej, poodchádzali, jeden profesor ma a spolužiačku neprávom obvinil z podvádzania a jeden učiteľ mi drzo skomentoval seminárku. Okrem toho sa prístup všetkých učiteľov akosi zmenil a vôbec sa mi to nepáčilo. Všetkého bolo akosi moc a vo mne začala blikať červená kontrolka. Zároveň som si to vyčítala, pretože to bol môj vysnený odbor a mala som pekné ubytovanie v peknom meste. Nemala som nárok na to sa sťažovať a už vôbec nie skončiť. No nastal vo mne zlom.

Zachytené na vianočných trhoch počas štúdia.

Najťažšie na tom celom bolo povedať to rodičom. Cítila som, že tento druh života už nebol pre mňa. A možno nikdy nebol, len kvôli nastaveniu spoločnosti som si to myslela. 

Keď sa na to spätne pozerám, som si na 99% istá, že som vyhorela. Zrútila som sa. Doteraz si pamätám na tie momenty v mojej detskej izbe u rodičov, kedy som nedokázala prestať plakať a oni sa na mňa pozerali so šokom a sklamaním v očiach. Nedokázali to pochopiť, pretože som o tej škole, spolužiačkach a byte stále básnila. Mysleli si, že som spokojná. A aj som bola, akurát, že... Nebol na to ten správny čas. Nebola som na vysokú školu psychicky pripravená. Nebudem klamať, ak poviem, že to bolo doteraz jedno z najťažších rozhodnutí v mojom živote.
 
A tak som po roku a pol ukončila štúdium. Možno si povieš, že moje dôvody boli nedostatočné a že som sa mala zaťať a pokračovať. Možno si myslíš, že som to prehnala a sú omnoho horšie prípady. Nebudem Ťa vyvádzať z omylu. Cítila som sa, ako som sa cítila a to bolo pre mňa skutočnosťou. Bolo to moje rozhodnutie, ktoré absolútne neľutujem a urobila by som ho znova. Moje psychické zdravie nebolo pripravené na tlak zo skúšok, učiteľov, spoločnosti. Doteraz nechápem, prečo študovanie musí byť také stresujúce - či už na základke, strednej alebo výške. K čomu to je? Častokrát sú študenti veľmi šikovní, akurát, že niekomu sa niečo konkrétne ťažšie učí a je hodnotený/á len podľa toho a zabúda sa na to, čo skutočne vie. Nie všetci sme na všetko. Alebo sa môže stať, že študent/študentka trpí nejakou poruchou, napríklad pozornosti, prípadne nedokáže fungovať pod tlakom. S tým sa však nepočíta a všetci musia byť rovnako pracovití. Vytráca sa individuálny prístup. Ale o tom možno v inom článku.

Zachytené počas čakania na prednášku.

Po ukončení danej školy som bola veľmi stratená. Život som mala naplánovaný – vyštudujem bakalára, možno pôjdem ďalej a zamestnám sa napríklad v galérií. Ten nápad nebol zlý, no všetko padlo. Čo teraz?
 
Vtedy sa vo mne ozval inštinkt. Niečo vnútorné, čo som po celý čas potláčala alebo ignorovala. Niečo, čo bolo len a len moje a nepatrilo spoločnosti.
 
Inštinkt mi povedal: „Tu už nemôžeš zostať. Nič ťa tu nedrží. Po čom najviac túžiš?“
Ja som odvetila: „Cestovať.“
 
A tak vzniklo to, že som išla robiť au-pair do Škótskej vysočiny 1. marca 2020. A ak si veľmi dobre pamätáš, korona vypukla práve na konci toho istého marca, čo nikto z nás nemohol tušiť.
 
O mojich magických zážitkoch v Škótskej vysočine, o tom, ako som zvládla prvú vlnu koronavírusu v Anglicku a ako som musela cestovať dvanásť hodín vlakom po Spojenom kráľovstve sa dozvieš v druhej časti z trilógie nových článkov.

Ďakujem za prečítanie. Dúfam, že máš dostatok sily robiť také rozhodnutia, po ktorých túži Tvoje srdce a nie spoločnosť.

By Anna Hale