Kto som? Kto si?

 

"Kto som?

Myslíš... odkiaľ pochádzam?

Čím sa jedného dňa stanem?

Čo robím? Čo som spravil/a?

O čom snívam?

Myslíš... Čo vidíš? Čo vidíš alebo čo som videl/a ja?

Čoho sa bojím alebo o čom snívam?

Myslíš, koho milujem?

Myslíš, koho som stratil/a?

KTO SOM?

Myslím si, že som presne taká istá, presne taký istý ako Ty.

Nie lepší. Nie lepšia.

Nie horší. Nie horšia.

Pretože neexistoval a ani nebude existovať nikto taký istý ako som ja alebo Ty." - zo seriálu Sense8

🔅

"Som všetky knihy, ktoré som prečítala.
Som všetky filmy a seriály, ktoré som videla.

Som všetci ľudia, ktorých som stretla.

Som všetky názory, ktoré som počula.

...

Ale vážne sa snažím byť sama sebou, prisahám."

🔅

Takže, kto vlastne som? Kto si Ty? Kde sa medzi všetkými tými slovami, nálepkami, pravidlami, skúsenosťami, zážitkami a bolesťami nachádza moje a Tvoje pravé, autentické Ja?

Po narodení je nám daných veľmi veľa pomenovaní, či nálepiek - meno, priezvisko, národnosť, náboženstvo (vo veľa prípadoch i sexualita)... Môžeme byť s nimi spokojní alebo naopak z nich nešťastní. Môžu byť pre nás to správne, rezonovať s nami, alebo naopak nás odpudzovať. 

Zistiť, čo sa nám páči a čo chceme častokrát trvá a môže to byť veľmi náročné. Mnohé z určení musíme prijať - pretože sa to tak patrí, pretože to tak je, pretože to chce rodina. A tak dlho trpíme, až pokým sa naša vnútorná metaforická kontrolka nerozbliká tak, že je nemožné ju ignorovať a my už nemôžeme prijímať to, čo je nám proti srsti.

🔅

Celá moja rodina je silno veriaca. Počas vyrastania som poctivo chodila do kostola každú nedeľu, niekedy i piatok, modlila som sa pred spaním a niekedy i cez deň. Som pokrstená a mám prijímanie a birmovku. S vierou som sa narodila a s vierou som žila. Nebolo to niečo, čo som si vybrala, ale niečo, čo mi bolo dané tradíciou. Pretože celá moja rodina verí, tak prečo by som nemala aj ja? Všetci máme sviatosti, prečo by som ja nemala mať? 

Dlho som nič nespochybňovala. No ako tínedžerka som sa začala viac zamýšľať nad životom a vtedy vo mne vznikol zvláštny pocit. Teraz už viem, že to bola úzkosť - úzkosť vždy, keď som sa mala modliť, vždy, keď som bola na omši. Úzkosť, ktorá mi hovorila, že je niečo zle a ja tam nepatrím, nie je to moje miesto, nie som tam vítaná. Vítaná som, samozrejme, bola, ale i to ma nepresvedčilo. Počas omše som tŕpla, dokým sa neskončila a až potom som sa cítila voľná. Po nejakom čase som pochopila a prijala fakt, že nemusím byť niekde, kde mi je zle. 

Nebolo ľahké povedať najbližšej rodine, že už nechcem chodiť do kostola; že tento druh viery nie je pre mňa. Nechápali to a nahnevali sa na mňa. Ale ja som jednoducho nemohla. Musela som prestať, pretože tlak úzkosti bol neznesiteľný. A, neprekvapivo, keď som prestala navštevovať kostol a modliť sa, tlak povolil. Niečo vo mne sa zmenilo a ja som sa cítila lepšie.

Viera mi bola daná už pri narodení a ja som sa počas dospievania rozhodla ju pustiť. 

Rešpektujem akúkoľvek vieru, rešpektujem veriacich, no nerešpektujem to, ak niekto niekoho núti do viery len preto, že je to tradícia, že sa to musí. Ja chápem, že pre veriacich alebo neveriacich je ich (ne)viera jedinou pravdou, no nemusí to tak byť pre každého. Niekto verí v Boha, navštevuje chrám na dennej báze, iní veria v Boha, ale chrám navštevovať nepotrebujú. Sú mnohé pomenovania pre "Boha" - ľudia veria rôzne. Hoci to môže byť pre mnohých ťažké pochopiť, je to tak. Veriť v niečo/niekoho sa nedá donútiť, pokiaľ to s človekom nerezonuje. Čo si o tomto myslíš Ty?

🔅

To bol len jeden z mnohých príkladov, kedy nie je ľahké rozhodnúť sa pre seba, ale stojí to za to. 

Vieš, je to náročné. Neskutočne. Žijeme v spoločnosti, kde nás každý deň prevalcúvajú názory, komentáre, informácie a uhly pohľadov iných ľudí. 

Každý si myslí, že Ťa pozná najlepšie, určí Ti len to najlepšie podľa neho. 

Každý si chce povedať svoje, každý chce všetko okomentovať a mať na všetko názor. 

Každý ide každého oduševnene presviedčať, že ten jeho uhol pohľadu je ten správny, no nedovolí si byť otvorenejší. 

Bijeme sa slovami a búchame sa do hrudí, čím nechávame naše egá vyhrať. 

Pravdou však je, že niekde tam, pomedzi tým všetkým, existuje tichý hlások, ktorý nám neustále niečo šepká. Máme na výber: počúvať ho viac a viac, čím sa jeho hlasitosť zvýši alebo ho ignorovať, až úplne zanikne. Ak sa rozhodneme pre druhú alternatívu, stratíme samých seba. Stratíme schopnosť rozhodovať za seba a pri otázke "Kto som?" pokrčíme plecami s tým, že nám na tom nebude záležať, hlavne, že budeme vstávať, pracovať, spať - nezmyselná rutina sa stane zmyslom nášho života. Ale ak sa rozhodneme pre prvú možnosť, práve to bude prvým krokom k spoznaniu svojej duše. Vďaka tomu hlásku spoznáme to, čo nás robí (s)pokojnými a radostnými a vďaka čomu sa budeme cítiť nažive a v súlade s prírodou. Vtedy sa pri otázke "Kto som?" nadšene usmejeme a intuitívne a autenticky odpovieme. Vtedy budeme bez určení, nálepiek, pomenovaní, názorov, udalostí a všetkého možného okolo nás vedieť povedať, kým sme vo svojom vnútri. Iste, veľa vecí nás ovplyvňuje, formuje a je našou súčasťou. No treba si uvedomiť rozdiel medzi "našou súčasťou" a "definovaním".

🔅

Tak teda... Kto som Ja teraz? bez pomenovaní, určení a nálepiek, ktoré mi dali iní. Aké ťažké je zodpovedať na túto otázku?

Som autentický a tvorivý človek, ktorý sa chce cítiť nažive, nie len prežívať. Som (s)pokojný blázon, v ktorom v symbióze žije energia fénixa i vlka. Som entuziastická i úzkostlivá, zvedavá i náladová.

Kto si Ty?

By Anna Hale