Vo farbách fénixa

Od skorého tínedžerského veku som cítila, že mám v sebe neskutočne veľa slov, ktoré ma dusili. Mlčala som. Príliš dlhú dobu som mlčala, no oni sa vo mne zhromažďovali, tlačili na moju myseľ, dušu a srdce. Nevedela som, akým spôsobom ich mám pustiť von a zároveň som sa bála, že keď to urobím, spustí sa obrovská lavína plná písmen.

Pravdou je, že žiadna lavína nenastala. Slová ma neopúšťali prudko, drsne a bolestivo. Išli zo mňa pomaly. Kúsok po kúsku. Písmenko po písmenku. Až som napokon zo seba dostala takmer všetko, čo ma škrtilo.

Slová som venovala svojim blízkym, ktorým verím, môjmu príbehu a čiastočne aj môjmu instagramu a tomuto blogu. Zachránilo ma to.

No teraz? Teraz sa v určitom zmysle cítim prázdna.

Nejde o to, že by som nemala o čom písať. Mám v sebe veľmi veľa tém, situácií a emócií, ktoré chcem dostať von. No je to tak, že si nie som istá, aké slová použiť pri sebavyjadrovaní. A možno som podvedomky v sebe vyriešila veľa tém iným spôsobom, než som plánovala. No neviem, akým spôsobom, zo seba dostať tie, čo vo mne zostali.

Myslím, že toto je to najhlavnejšie vysvetlenie, prečo som dlhšie nepísala články. A čas. No na ten sa vyhovárať nechcem, pretože keby som veľmi chcela, sypem zo seba aspoň jeden článok za týždeň. Nie je to nemožné. 

Milujem písanie. Je to môj zmysel života a to viem už takmer od malička. Niekedy píšem príbehy, inokedy básne alebo články. Tento blog ma veľmi baví. Chcem sa mu venovať i naďalej, preto som sa rozhodla obliecť ho do nových šiat, svetlejších, jemnejších, láskyplnejších. Pretože tak sa cítim aj ja... (a zároveň podvedome dúfam, že obnovenie blogu ma motivuje k písaniu).

Už dlhú dobu pociťujem spojenie s mýtickým fénixom a so symbolom, ktorý vyjadruje. Lákajú ma jeho farby, význam, pôsobenie. Z toho dôvodu je blog oblečený v rôznych odtieňoch oranžovej - symbolika ohňa, znovuzrodenia, nádeje. S tým súvisí aj opakujúce sa pierko, ktoré je práve fénixove, no zároveň prechádza do pera.

Za kresbu pierka, ale i môjho portrétu, ktorý si vieš pozrieť v profile, chcem z duše poďakovať skvelej umelkyni ale aj mojej dobrej kamarátke Nine. Ďakujem, ďakujem, ďakujem. Len vďaka Tebe sa môj blog môže znovu nadýchnuť. 

Neviem, aké slová sa v hĺbke môjho Ja ešte nachádzajú.

Neviem, čo všetko ma ešte možno dusí alebo bude dusiť.

Neviem, aké pocity ma zaplavia a neviem, či sa nezmenia na lavínu.

Ale viem to, že na tento blog nezanevriem. 

Budem písať, až dokým vyčerpám všetky slová a aj potom. 

Budem tvoriť, až dokým vyčerpám všetky nápady a aj potom.

Budem cítiť, zažívať, žiť.

A keď opäť príde ten správny čas, dovolím si zrútiť sa, dovolím svojmu telu oddych a potom ako fénix povstanem o niečo múdrejšia, láskyplnejšia a pokojnejšia.

By Anna Hale