"Píš,
keď máš o čom
i keď nemáš.
Píš,
keď stojíš na vrchole sveta s roztiahnutými rukami,
i keď máš zaborený nos v špine a odpadkoch života.
Píš,
keď bežíš závod s trpezlivosťou
i keď len utekáš preč.
Píš,
keď si v zmysluplnom spojení so svojimi blízkymi,
i keď sa cítiš, ako keby si bola neviditeľná, nedotknuteľná a bezvýznamná.
Píš,
keď si šťastná a keď si smutná,
keď si inšpirovaná a keď si demotivovaná.
Píš,
keď sa nevieš dočkať, ako vložíš slová na papier,
i keď sa nedokážeš pozrieť na ďalšie slovo.
Píš,
keď si myslíš, že to, čo napíšeš, zmení svet a keď si myslíš úplný opak,
keď vieš, že máš dar a keď si si istá, že ho nemáš.
Píš,
pretože pre spisovateľku je rozhodnutie nepísať také isté, ako keď sa ryba rozhodne prestať plávať.
Ryba zomrie z nedostatku vody. Spisovatelia zomrú z nedostatku písania.
Píš.
Toto si Ty. Toto je to, čo robíš.
Spisovatelia píšu.
Tak píš."
- Teresa Shields Parker 2013
Keď som mala asi desať rokov, napísala som kratučkú poviedku. Hlavné postavy boli krtko a ježko. Nepamätám si, o čom presne bola, no pamätám si, že ma bavilo ju písať.
🔅
O niekoľko rokov neskôr sa vo mne ozval malý hlások, ktorý mi povedal jedno slovo: "Píš." A tak som písala. Poviedky. Knihy. Básne. Čokoľvek. Neriešila som, či je to dobré, alebo nie. Cítila som, že presne toto mám robiť a že ma to napĺňa.
🔅
Do svojich sedemnástich rokov som napísala viac ako desať kníh. Boli to najmä fantasy o nadprirodzených bytostiach, či romány. Milovala som svety, ktoré sa netýkali toho nášho. Upíry, vlkolaci, duchovia, mágia... To všetko ma neskutočne fascinovalo.
V určitej chvíli na základnej škole sa mi učiteľka vysmiala, že ma zaujímajú upíry. Ani okolie to neprijímalo a ja som nechápala prečo. Bavilo ma to, čo bolo iné ako "všedná" realita. Čo bolo zlé na tom, že som našla svoju vášeň v slovách a vo svetoch mimo tohto nášho? Nikomu som neubližovala.
🔅
Okrem písania som i veľa čítala a pozerala seriály. Pamätám si, že som mala veľmi rada Upírske denníky. Páčilo sa mi to tajomno, dobrodružstvo, napätie i dráma. Hádam, že keby som si ich teraz znovu pozrela, už by ma nebavili, no vtedy som ten svet zbožňovala.
Z Upírskych denníkoch som po rokoch prešla na Nástroje smrteľníkov a tie mám v obľube doteraz. Prinášajú mi veľkú nostalgiu. Niektoré postavy mi veľmi prirástli k srdcu. Rada sa vraciam i k seriálu.
Tieto a mnoho ďalších, či už kníh alebo filmov/seriálov, mi dodali odvahu písať. Dlhé roky som písala skoro nonstop.
Vedela som sa úplne ponoriť do svojho príbehu. Ak ma niekto vyrušil a pretrhol niť myšlienok, bola som nervózna, až podráždená. Písanie ma tak veľmi pohltilo, že som strácala pojem pri čase. Neskutočne som to milovala.
🔅
V sedemnástich som napísala knihu. Svoju prvú poriadnu prepracovanú zeditovanú knihu. Doteraz pre mňa znamená neskutočne veľa, pretože po rokoch písania som sa konečne dopracovala k niečomu čitateľnému. Mám pocit, že sa tá kniha písala sama - odrážajú sa v nej moje najhlbšie myšlienky, moje najtajnejšie želania a predstavy. Do danej knihy som vložila veľký kus svojho autentického ja. Chcela by som sa o nej na tomto blogu viac rozpísať a zverejniť ju, no až keď budem pripravená.
Po jej dokončení som sa rovno vrhla na písanie sci-fi trilógie. Som veľkým fanúšikom science fiction. Takisto milujem i viktoriánsku éru. Chcela som napísať knihu, ktorá by obsahovala oboje. Dalo sa to skĺbiť prostredníctvom žánru steampunk, ale cítila som, že to nebolo to správne. A tak som sa rozhodla do písania zahrnúť cestovanie v čase.
V dobe, kedy som začala písať tento článok, to boli približne dva roky, kedy som nenapísala ani slovo do zmienenej trilógie. Rozhodla som sa to zmeniť, pretože si chcem splniť sen. No to sa nestane lusknutím prstov, ale činnosťami, ktoré ma k tomu zavedú.
Znovu píšem. Po dlhšom čase znovu pracujem na najväčšom projekte svojho života a som presvedčená, že uzrie svetlo sveta, pretože si to zaslúži - pretože si to zaslúžim ja. (Prvú knihu mám takmer dokončenú a doeditovanú. Nič nie je pre väčšinu spisovateľov horšie ako editovanie. Knihu čítam už asi tretí raz a spolu so mnou ju čítajú aj moje beta readers. Je to nekonečný proces, ale stojí to za to.)
Písanie je môj zmysel života. Viem to už dlhé roky.
Pre niekoho môže byť nájdenie zmyslu ťažké a môže to trvať. To, že si pri čítaní tohto článku myslíš: "Vôbec neviem, čo v živote chcem." je úplne v poriadku. Máš čas. Možno si myslíš, že nie, ale máš. Poznám ľudí, ktorí spoznali svoju dušu po 50-tke, iní ešte neskôr. Poznám ľudí, ktorí vedeli, čo chcú od útleho veku, no rokmi si uvedomili, že to nakoniec nie je to, čo naozaj chceli.
A vieš čo Ti ešte napíšem? Zmyslov života môže byť viacero. To, čo Ťa napĺňalo ako mladého dospelého a myslel/a, že to budeš robiť do konca života, sa môže zmeniť. Ale to neznamená, že to potlačí všetko, čo daná činnosť pre Teba znamenala. Máš právo na to meniť názory a posúvať sa ďalej v živote. Preto je zbytočné sa silou-mocou upínať na jednu činnosť, keď Ti už prestala slúžiť. Vnímaj seba. Zmysel života môže byť čokoľvek, čo zapĺňa Tvoju dušu radosťou, pokojom a pomáha Ti to napojiť sa na seba.
Mňa zo všetkého najviac napĺňa písanie. A Teba? Čo je v tejto chvíli Tvoj zmysel života? Čo Ťa zapĺňa radosťou a pokojom?
Komentáre
Zverejnenie komentára