Brvno

 

Bolesť. Vydiera sa z hlbín mojej hrude a rozlieva sa do mojich žíl pomaly a nebezpečne ako láva. Cítim, ako mi naštartuje srdce a rozprúdi myšlienky, no zároveň ich zavalí temnou hmlou.
Stojím na podlhovastom brvne, ktoré opatrne pláva po šírom mori. Široko-ďaleko nie je nikoho.
Som sama.
Sama so sebou.
Všetko sa zdá také vzdialené. Neuveriteľné. Nemožné. Nepredstaviteľné. Ne-
 
Viem, že snívam. Som si tým istá.
Viem, že snívam v momente, keď sa nekonečné more rozbujnie a vlny narážajú do môjho brvna.
Viem, že snívam v momente, keď mi do mysle vpláva myšlienka, ktorá mi vraví: „Vyber si stranu.“
A ja neviem, akú stranu si mám vybrať, pretože tie strany nevidím, a tak sa poobzerám vôkol seba a zistím, že napravo sú tmavé, bezodné vody, plné obrovitánskych vĺn a naľavo je rozpenené more s malými, hravými vlnkami.
A ja som v strede.
 
Vyber si stranu.
 
Brvno sa nebezpečne kymáca zo strany na stranu a mne sa vždy srdce na moment zastaví, keď som príliš blízko bezodných vôd alebo hravých vlniek.
Neviem sa rozhodnúť.
Môžem si vybrať. Viem to. Ibaže to bolí.
Vlny udierajú o moje nahé členky a vždy, keď zacítim tmavú vlnu, na nohe sa mi zjaví červená škvrnka, ktorá sa vysmieva zdraviu, a vždy, keď mi nohu pokryje hravá vlna, na nohe sa mi zjaví chrasta, ktorá mi spôsobuje takmer neznesiteľnú bolesť.
A ja sa neviem rozhodnúť.
Svetom prebieha boj oceánov, sem-tam doplnený mojimi zúfalými slzami.
A ja sa ani nepohnem.
Stojím tam, moje brvno sa nakláňa z jednej strany na druhú a ja čakám, že za mňa vesmír rozhodne, no viem, že mlčí, alebo sa mi vysmieva, keď ho prosím o pomoc. Možno ma necháva samú sa rozhodnúť, ale ja úpenlivo prosím o jeho pomoc a bola by som radšej, keby neexistoval, pretože potom by som nebola sklamaná. Som z neho príšerne sklamaná a som sklamaná zo seba, pretože nedokážem utíšiť vlny, nedokážem im nariadiť, aby stíchli, pretože vlny sa nestíšia, ale dali mi možnosť voľby a ja som zbabelá, aby som sa rozhodla.
Nie je však možné, aby vesmír neexistoval. Takisto ako ja, existuje i vesmír a ja som jeho súčasťou.
 
Chcem kričať o pomoc.
Rozhodnem sa kričať o pomoc.
V sekunde, ako sa nadýchnem a otvorím ústa, mi z nich nič nevyjde.
More naďalej udiera o moje brvno a všade nastane ticho.
Sklopím zrak a čupnem si.
Prstami sa dotknem brvna. Jemne po ňom prechádzam, ako keby sa malo každú chvíľu rozbiť na márne kúsky a ja by som sa mala potom ponoriť do svetlých alebo temných hlbín mora.
Prejde čas a ja si uvedomím, že som sa pohla.
 
Usmejem sa.
 
Čas ubieha.
 
A more udiera.
 
A ja si uvedomím, že to, čo ma drží nad vodou, je brvno.                                  Som ja.
 
                                                                                                                        Ja som brvno.

By Anna Hale