Závislá na bolesti - príbeh sebapoškodzovania (By You #2)

Podstatou tohto blogu je písanie o dôležitých a zmysluplných témach, o ktorých sa až tak často nepíše, ale malo by sa. Vo veľmi veľa témach sa však ja nevyznám, a tak som sa rozhodla, že dám priestor aj iným ľuďom. V mojom okolí je množstvo fascinujúcich osôb, ktoré vedia rozprávať o tom, o čom ja nie, alebo chcú zdieľať svoj osobný príbeh.

Druhý článok napísala osoba, ktorá mi je takisto blízka. Väčšinu života strávila bojom sama so sebou. Preveľmi jej ďakujem, že sa rozhodla rozpísať o niečom, čo sa niektorých z nás priamo dotýka, no všetci z nás o tom už počuli. Pravdou však je, že to veľká väčšina chápe zle. A ja sa musím priznať, že ma tento článok dosť poučil.

UPOZORNENIE: V článku nájdeš opis sebapoškodzovania, ktoré môže byť pre Teba spúšťačom. Čítaj na vlastné riziko. Nechcem Ti spôsobiť zlé emócie. V prípade, ak v Tebe článok niečo zlé vyvolal, neváhaj a napíš mi na instagram alebo e-mail. 

(Článok je preložený z anglického jazyka)

;

Závislá na bolesti - príbeh sebapoškodzovania

Väčšina ľudí si myslí, že tí, čo si sami ubližujú, začali s tým len preto, aby na seba „upútali pozornosť“. Sebapoškodzovanie je z veľkej časti považované ako výkrik o pomoc, no aj toto je ďaleko od pravdy.
 

U mňa to začalo pri menších veciach: Zostala som hore celú noc len preto, lebo som vedela, že to ublíži môjmu telu. Prestala som jesť, aby ma z toho bolelo brucho. Udierala som do steny alebo do stromu, až pokým mi nezačali krvácať ruky a neboleli ma tak veľmi, až som sa nemohla podpísať. Strkala som do ľudí, snažila som sa ich naštvať, až pokým ten hnev nevyústil do násilia a nechala som ich, aby ma udreli a zbili, pretože som cítila, že to potrebujem. Urobila som to preto, aby som mohla preniesť svoju pozornosť z psychickej bolesti na fyzickú. Bolo jednoduchšie vyrovnať sa s fyzickou bolesťou, než s tou, ktorú som cítila vo vnútri seba.
 
Je strašne veľa spôsobov, akými si človek môže spôsobiť bolesť. Je za tým omnoho viac ako len „rezanie sa kvôli pozornosti“.
 
Sebapoškodzovanie je cesta a môže byť zakorenená vo väčších problémoch, ako je depresia alebo úzkosť – tak to bolo aj u mňa. Nezačalo to tým, že som zobrala žiletku a prešla som si s ňou po pokožke. A neprestalo to len preto, že som sa rozhodla tú žiletku odložiť.
 
Sebapoškodzovanie sa pre veľa ľudí stalo veľmi rýchlo závislosťou; závislosťou na samotnej fyzickej bolesti, úľavy od psychickej a predovšetkým závislosťou na hormónoch, ktoré Tvoje telo vyprodukuje, aby Ti pomohlo uľahčiť fyzickú bolesť (najmä endorfíny a adrenalín).
Ako to býva i u iných závislostiach, tá potreba rastie a vrchná hranica sa začne posúvať. Z toho dôvodu u veľa ľudí samo-ubližovanie eskaluje a stane sa veľmi rýchlo nebezpečným.
 
Povedzme, že si omylom porežeš prst počas varenia a o pár dní neskôr dostaneš do prsta infekciu. Väčšina ľudí ide na pohotovosť, aby im vyčistili ranu, prípadne dali antibiotiká, ktoré by infekcii zabránili, aby sa rozšírila do krvi. Ale pokiaľ by si tú infekciu mal/a, pretože si si ju naschvál spôsobil/a, možno sa budeš báť, čo by Ti na pohotovosti povedali, a tak tam nepôjdeš. Možno to pre Teba ani možnosťou nebude, pretože sa Ti páči tá pálčivá bolesť, ktorú dostaneš, keď sa dotkneš infikovanej rany. No pokiaľ ju nevyliečiš a tá infekcia sa rozšíri do Tvojej krvi... môže to spôsobiť problémy v Tvojich obličkách, pečeni a nakoniec to môže byť fatálne.
 
(Nehovorím Ti to preto, pretože Ťa chcem vystrašiť. Hovorím Ti to preto, aby si Ty a ostatní porozumeli, prečo je také dôležité vyhľadať pomoc a ak sa Ti naozaj dostane do rany infekcia, aby si ju liečil/a.)
 
Známa teória je, že tí, čo si sami ubližujú, to robia preto, pretože je to ich cesta „von“. Pravdou je však opak – je to pre nich cesta, ako sa "cez to" dostať.
 
A ak si jeden/jedna z tých ľudí, ktorí si ubližujú: prosím, pamätaj si, že je to závislosť a prestať vyžaduje viac ako len odloženie žiletky alebo snaha o to dobre sa vyspať aspoň raz. Ak chceš prestať, prosím, pamätaj, že je to proces. A je v poriadku, ak do toho znovu skĺzneš a ublížiš si, ale pokús sa niekomu o tom povedať, ak sa tak stane. Jedno alebo desať skĺznutí nezmažú Tvoj progres. Každý krát, keď si neublížiš, je výhra. Zober si tú výhru, zaslúžiš si ju. Opakujem: Jedno skĺznutie nezmaže Tvoj progres. Pokračuj. Nájdeš spôsob, ako sa s tým vysporiadať, to Ti sľubujem.
 
Kedysi som si ubližovala každý deň, viackrát za deň. Zobrala som do ruky žiletku, keď som mala dvanásť rokov a odložila som ju až v osemnástich. Teraz mám dvadsaťšesť rokov, prežila som omnoho dlhšie, než som si myslela, že prežijem a už si neubližujem sedem a pol roka. Kedysi som bola do toho taká zahĺbená, že som nechcela nájsť spôsob, ako s tým prestať. Bola som závislá na tej úľave, ktorú mi fyzická bolesť prinášala, ale tiež na hormónoch, ktoré moje telo produkovalo.
Ale dostala som sa z toho. Mala som okolo seba podporu, bez ktorej by som to nedokázala – za to som navždy vďačná.
Vždy, keď som nepodľahla impulzu ublížiť si, bola to výhra. A nakoniec sa ten čas, keď som si ubližovala, vzďaľoval viac a viac. Musela som skúsiť viacero spôsobov, ako sa s tým vysporiadať a nájsť ten, ktorý mi vyhovoval a ten, ktorý nie.

Napriek tomu, že smer liečby môže vyzerať rovnako, cesta a konečný cieľ je veľmi odlišný pre rôznych ľudí.
 

Buď k sebe láskavá/láskavý. 

Je v poriadku, keď do toho občas skĺzneš, len sa hlavne pokús požiadať o pomoc a staraj sa o tú infekciu najlepšie, ako môžeš. Nie si v tom sám/sama, tam vonku sú ľudia, ktorí môžu a chcú Ti pomôcť. Nevzdávaj to so sebou.
Pretože, ver mi, môže to teraz byť pre Teba teraz priam nemožné, ale bude to jednoduchšie. Len buď trpezlivá/ý a daj tomu čas. 

Niekedy sa stane, že ten impulz stále cítim, tú túžbu ublížiť si raz za čas, ale neurobila som to už viac ako sedem rokov. 

Bola to pre Teba cesta dostať sa do toho a bude to cesta dostať sa z toho. Neboj sa požiadať o pomoc a nevzdávaj sa.

By Ida J. Nilsson

(living in Sweden at age 26)