Kam patrím? Kam patríš?

 
Myslím si, že skoro každý z nás si niekedy želá niekam patriť. Nájsť si tých svojich ľudí. A ja, hoci som to dosť dlho popierala, som to cítila rovnako. Už od skorého tínedžerského veku som bola presvedčená o tom, že nikam nepatrím, nemám svoju partiu, obľúbený bar/kaviareň a že budem navždy samotárkou. Ten pocit ma gniavil. Dusil. Nepotrebovala som mať veľa kamarátov – stačilo mi pár, tých pravých a autentických, s ktorými by sme si boli blízki. Keď sa mi aj raz, či dvakrát podarilo nájsť si tých zopár kamarátok a začali sme tvoriť mini partiu, aj tak ma po čase odsekli a prestali sa so mnou kamarátiť. Vždy si všetci našli niekoho lepšieho ako som bola ja. Pochopila som, že jednoducho nebudem nikdy nikam patriť a je mi súdené byť sama.

30. 07. 2019

Tento pocit ma sprevádzal inými, pevnejšími priateľstvami a nakoniec vzťahom.
„Nie si dostatočne dobrá. Vždy existuje niekto lepší ako ty. Aj tak nakoniec zostaneš úplne sama.“ V hlave sa mi vynárali stále tie isté myšlienky a ja som ich počúvala. Verila som, že majú pravdu. Predsa len, ja som bola tá divná, zvláštna, iná, príliš tichá, odtiahnutá, uzavretá knihomoľka. Ale vieš, čo ti poviem? NO A? Tak som bola divná, zvláštna, iná, tichá, odtiahnutá, uzavretá a milovala som knihy. Taká bola jednoducho moja osobnosť a ja som sa mala rada. Teraz už to všetko vnímam inak. Stále som divná, zvláštna, iná a čítam knihy, ale zďaleka už nie som tichá, odtiahnutá ani uzavretá. Som sama sebou, lebo ma už nebaví potláčať svoju osobnosť. Aj tak to nezabralo a kamarátov mi to nezískalo. Som otvorená, hoci sa snažím chrániť si svoj vnútorný pokoj a nedôverovať každému. Mám veľmi dobrých a blízkych kamarátov, za čo som neskutočne vďačná. Nenahrádzajú ma za lepšiu variantu, hoci stále kúsok mňa verí, že to raz spravia.
 
No i napriek kamarátom a dovolenia si byť sama sebou, pocit toho, že nikam nepatrím nezmizol. Aby som to uviedla na správnu mieru, som spokojná tam, kde som. Nechcem sa sťahovať alebo meniť prácu. Ide tu možno skôr o to nájsť si to „safe place“ so „safe people“.
 
V čase, kedy píšem tento článok, vo mne veľmi silno rezonuje táto myšlienka. Cítim potrebu ísť, napríklad po práci, niekam, kde ma budú všetci poznať a budem sa tam cítiť dobre a bezpečne. Cítim túžbu mať partiu niekoľkých ľudí a stretnúť sa, rozprávať sa, zabaviť sa a byť spoločne skutoční. No na druhú stranu viem, že moje introvertné ja by toto nezvládlo. Bojujem s emóciami a realitou.
 
Keď sa nad tým tak zamyslím a zavriem dvere pred Egom, Melanchóliou, Bolestivými spomienkami, Túžbou a všetkými tými emóciami, zistím, že už niekam dávno patrím, akurát, že nie tam, kam by som chcela. Možno nemám partiu, s ktorou sa pravidelne stretávame. Možno nechodím každý piatok do obľúbeného baru, kde má poznajú všetci „štamgasti“. Možno som chvíľami samotárka. Ale mám pri sebe svojich ľudí, ktorí ma vždy podporia a sú tu pre mňa, keď to potrebujem a ja som tu pri nich, vieme sa spolu zabaviť a rozveseliť. Mám obľúbené miesta, kde sa rada vraciam, hoci ma tam nikto nepozná. Moja duša je roztrieštená a každý jej kúsok patrí inam – časť duše mám v Anglicku, v Škótskej Vysočine, na Malorke, v rodnom meste, v Bratislave a na malých nemenovaných kúskoch Zeme. Patrím na všetky tie miesta no, najmä tam, kde je najväčší kus mojej duše: v samej sebe.
 
Nebudem Ti klamať. Bude mi ešte chvíľu trvať, než prijmem realitu, lebo je veľmi ťažké nepočúvať Ego, ktoré niečo silou-mocou chce. Moje srdce stále túži po mieste, kde by som mohla patriť, no ja už teraz naisto viem, že mám tri možnosti: prijať to, ako to je, nechať to ísť a pochopiť, že takto to má byť a je to v poriadku alebo skúsiť to miesto nájsť alebo si to miesto vytvoriť. Každá z možností je tá správna, ide o to skutočne pochopiť, čo chcem ja a nie moje Ego.

Ak sa Ty, čo si čítaš tieto slová, cítiš, že nikam nepatríš, nezúfaj. Nie si jediná/jediný, kto má ten pocit. Je to veľmi ťažký, bolestivý pocit. Vôbec si ho nevyčítaj. Vedz len, že niekam naozaj patríš, hoci to miesto nemusí byť presne to, čo by si chcel/a. Hľadaj v sebe. Práve to je prvé miesto, kam skutočne patríš, ktoré je len a len Tvoje a nemôže Ti ho nikto zobrať. Odtiaľ môžeš smerovať ďalej von a prípadne hľadať ďalej. Daj si čas a dovoľ si cítiť všetko.
 

30. 07. 2019

By Anna Hale

„Možno je Tvoja krajina len miestom, ktoré si vytvoríš vo vlastnej mysli. Niečo, o čom snívaš a o čom spievaš. Možno to vôbec nie je miesto na mape, ale len príbeh plný ľudí, ktorých stretneš a miest, ktoré navštíviš, plný kníh a filmov, na ktorých si bol/a. Nebojím sa, že budem túžiť po domove a nebudem mať svoj jazyk, v ktorom môžem žiť. Nemusím byť niekto iný. Kráčam po stene a nikto ma nemôže zastaviť.“ – Hugo Hamilton