Proces straty a nájdenia samej seba

Stratila som sa. 

Znovu. 

Na mieste, kde som sa mala nájsť. 

Udierala som hlavou do steny. Znovu a znovu. Chcela som ju zničiť. Kričala som na ňu. Vyčítala jej existenciu. Nenávidela som ju. 

No ona sa ani nepohla. Bola som zúfalá. Vyčerpaná. Beznádejná.

Vieš, čo mi po nejakom čase došlo? Stačilo sa len upokojiť. Počúvať samú seba. Spomaliť. A uvedomiť si, že tú stenu som vôbec nemala zničiť. Tú stenu som nemusela nenávidieť. Môj krik nepočúvala. Existovala pre dôvod. A mne ju stačilo len obísť.

Častokrát sa ocitáme v situáciách, ktoré chceme hneď zmeniť, lebo v nás vyvolávajú neopísateľné, najmä negatívne pocity. Kto by sa chcel cítiť zle? 

A tak sa prostredníctvom psychického násilia nútime do zmeny pocitov. Ubližujeme si. A ubližujeme osobám okolo nás.

V takejto situácií som bola aj ja. Znovu. Dlho. 

Prestala som žiť. Prežívala som. Takto som sa cítila na konci roka 2021 a prvú polovicu roka 2022.

Ale život, iskra, plameň vo mne, mi dávali jemne najavo, že tam stále sú.

Na začiatku som sa samej seba spýtala: "ČO TO, SAKRA, ROBÍŠ?!"

Na konci som si povedala: "ďakujem ti za nájdenie pokoja."

Činy z bolesti

Vina. Hnev. Frustrácia. Strach. Neistota. 

Obviňovala som ľudí okolo mňa, že nie sú takí, akí by som chcela, aby boli.

Hnevala som sa na seba, že sa neviem kontrolovať.

Frustrovalo ma, že ma nikto nevie pochopiť.

Bála som sa budúcnosti.

Neistota ma úplne pohltila.

Neuvedomovala som si to. Navonok som sa usmievala, vtipkovala, chodila do práce a na výlety, rozprávala sa s ľuďmi, čítala si, počúvala hudbu, pozerala na svet vôkol seba. Poctivo som cvičila jógu, meditovala, občas si išla zabehať, trávila som čas s rodinou... No pomaly som sa strácala. Mizla som niekde medzi všetkými tými činnosťami, rýchlym životom, prácou, ľuďmi... Nič som poriadne nepreciťovala - robila som všetko z povinnosti, automaticky. Áno, i meditáciu. 

Moje slová a činy prechádzali cez metaforicky špinavý a nevhodný filter a ja som v určitých situáciách konala tak, ako nikdy predtým. 

Nebola som to ja. 

A to všetko len preto, lebo som si nevedela uvedomiť, že trpím - kdesi vnútri seba som bola zranená a miesto toho, aby som ranu liečila, jej toxicita sa rozširovala ďalej a ďalej...

Strnulosť 

Činy z bolesti vyvrcholili v jeden prekvapivý večer, ktorý som už spomínala v článku, kde som reflektovala svoj rok. Bola som vonku so známou, no nedokázala som ju počúvať, vnímať, nedokázala som sa sústrediť na jej slová. Myšlienky vo mne hučali, prekrikovali sa jedna cez druhú. Chcela som utiecť a nevedela som kam. Zároveň som sa cítila previnilo, ale nevedela som si pomôcť. Poslednou kvapkou boli zbytočne nahnevané slová blízkej osoby a neschopnosť určitú situáciu pokojne riešiť.

Po stretnutí som sa prechádzala. A prechádzala. Vonku bola tma a zima. Neviem, kedy presne som prešla do toho stavu, ale... Všetko mi bolo jedno. Proste mi na nikom a ničom nezáležalo. Počas toho večera na mňa mysel kričala: "Čo to robíš? Prestávaš žiť!" 

A hoci som si uvedomovala ten fakt, nezáležalo mi na ňom. A tak som sa prechádzala. Prišla som k rieke. A kráčala som po jej brehu. Až príliš blízko okraja. Občas som sa zastavila, po tvári mi stieklo niekoľko sĺz, a išla som ďalej. Opakovalo sa to. Prestala som vnímať čas a zimu. Na ľuďoch, ktorí okolo mňa prešli, mi nezáležalo. Plakala som. Kráčala som.

A keby neprišla určitá osoba a nedotiahla ma domov, asi by som tam stála doteraz. 

Nikdy predtým som taký pocit nezažila. Podobný, áno. Ale toto bolo iné... Úplná, čistá, surová strnulosť. Úzkosť na takom vysokom stupni, až sa zmenila na ničotu. 

Ten večer som vtedy neriešila až tak do hĺbky akoby som mala. To, čo sa stalo, sa nedalo odbaviť mávnutím ruky. A presne to som urobila. Dosť dlhú dobu som to ignorovala, ako keby sa to vôbec nestalo.

Po čase ma moja myseľ upozornila a ja som za to neskutočne vďačná. Pripomenula mi ten pocit. Nie tak, že by som ho cítila znovu, skôr tak, aby som naň nezabudla; aby som sa skutočne zamyslela nad tým, čo sa stalo a riešila to. Nebolo to okej. Vôbec nič z toho nebolo okej.

Uvedomenie si pravdy, rezignácia

"Viem, že to všetko, čo sa stalo, sa tak malo stať. Bolo to správne. Ale aj tak... Stále cítim echo toho momentu pri rieke, i všetkých tých pocitov, ktoré vo mne vreli predtým i potom. Frustrácia. Žiarlivosť. Potreba mať neustále posledné slovo. Ego. Neschopnosť vyjadriť samú seba. Zúrivosť z hlúpych dôvodov. Dúfanie, že... Nie. Nezmení sa to. Všetci sme sami sebou. Nie je na mne, aby som to zmenila. Na mne je akceptácia vecí takých, aké sú. Ach, keby som len mohla vidieť svoju budúcnosť, aspoň na minútku..." - záznam z môjho denníka z daného obdobia.

Keď po nejakom čase ustúpila strnulosť, objavila sa pravda. Postupne na mňa doliehali rôznorodé emócie. Napokon som sa tomu dokázala otočiť tvárou v tvár a priznať si, že to bolo zlé. Odpustila som si, prijala som svoje pocity a zistila som, prečo sa to stalo. 

Odpoveď je jednoduchá: Prestala som počúvať hlas svojho Ja, potlačila som ho, podľahla som spoločnosti a ľuďom okolo mňa a stala som sa nimi. Vyhorela som, zas a znova.

Tento život som si zvolila. Rozhodnutia, ktoré som učinila, boli len a len moje a ja som za nich brala zodpovednosť. Keď som sa však pre nich vtedy rozhodovala, myslela som si, že boli správne. Tak prečo potom už neboli? Prečo som necítila, že to tak malo byť?

Uvedomenie si pravdy prichádzalo vo vlnách.

Už som nechcela bojovať sama so sebou. Rezignovala som. 

Napriek tomu, že to bolelo. 

Napriek tomu, že som cítila silné úzkosti. 

Menila som sa. Transformovala. Vedela som, že všetok ten chaos v mojej duši prejde a ja z búrky vyjdem opäť o niečo silnejšia. Túto cestu som si zvolila.

 

Počas celého procesu straty, strnulosti a prijatia pravdy, som sa naučila jedno: Rozhodnutia, ktoré v živote robíme sa môžu zdať správne jeden deň a nesprávne ďalší týždeň. Ale to je okej. Pretože sa meníme každý deň. A práve vtedy, keď to rozhodnutie robíme a zdá sa správne, aj správne je. Jeho dôsledky nás majú niečo naučiť. A možno, keď sa danú vec už naučíme (či je to za týždeň, či rok), je načase rozhodnutie zmeniť na také, ktoré sa opäť zdá byť to správne v danú chvíľu.

Útek a znovuobjavenie seba

Bol to ťažký boj. A trval. Necelý rok. Viem, že nič z toho by sa nestalo, keby som zo začiatku vnímala svoje potreby a pocity a keby som sa rozprávala sama so sebou. No ja som to nerobila. Miesto toho som veľa pracovala a žila pre iných. Necháp ma zle, je úplne v poriadku čiastočne žiť pre iných, no ja už viac nedokážem nemyslieť na seba. Nechcem sa už tak cítiť, nechcem aby sa to opakovalo.

Následkom celého toho obdobia bol môj útek - potrebovala som vypadnúť. Túžila som po tom už nejakú dobu a cítila som, že ten správny čas nastal. No a presne na tom mieste som znovuobjavila samú seba a odvtedy už nikdy nechcem zabudnúť na to, kto skutočne som, čo cítim a čo potrebujem.

By Anna Hale