Navštíviť Anglicko bolo odjakživa mojím snom. Vždy som mala pocit, že časť môjho srdca patrí tejto večne zamračenej, tajomnej, ale i tak pôvabnej a fascinujúcej krajine. Angličtina je pre mňa ako rodný jazyk a britské seriály/filmy jednoducho zbožňujem. Preto voľba kam pôjdem vyliečiť svoju dušu po vyhorení bola jasná.
🔅
Keďže som predtým nikde poriadne nepracovala, brzdili ma financie. Nemohla som len tak ísť na dovolenku do Anglicka a bez obmedzení si užívať jeho krásy. Uvedomovala som si, že tam musím ísť pracovať. Moje psychické problémy mi nedovoľovali a stále nedovoľujú pracovať napríklad ako čašníčka alebo v akejkoľvek náročnejšej, stresujúcejšej práci. A tak rozhodnutie padlo na au-pair. Ubytovanie aj stravu by som mala v zabezpečené, stačilo sa pár hodín postarať o dieťa a potom voľno.
🔅
Rodinu som si našla po niekoľkých týždňoch. Bola som nadšená, keď som zistila, že bývali v srdci magickej Škótskej vysočiny - v dedinke Acharn, ktorá je blízko väčšieho mesta Aberfeldy. Už som sa nemohla dočkať, kedy odletím a obklopí ma pokoj panenskej prírody.
Výhľad z Kenmore Hill na zasnežené hory Ben Lawyers
Výhľad z Kenmore Hill na dedinku Kenmore
Ísť sama do Anglicka a bývať v cudzej rodine bolo pre mňa neskutočne desivé. Stále som cítila, že je to presne to, čo som mala spraviť, ale aj tak som sa neskutočne bála. K tomu všetkému som nikdy predtým neletela.
Doteraz si pamätám deň pred odletom, kedy som nedokázala spať, pretože som cítila veľmi intenzívny strach, ktorý ma celú pohltil. Nevedela som presne, ako to funguje na letiskách a čo mám robiť, ak sa niečo stane. Blízke osoby, čo už leteli, mi všetko dopodrobna vysvetlili, no prišlo mi to neskutočne komplikované. Odovzdanie batožiny, kontrola príručnej, kontrola občianskeho (vtedy ešte nebol brexit), nájdenie správneho gate-u, čakanie, nastúpenie... Teraz, po mnohých letoch, mi to už nepríde také hrozné. No vtedy... V živote som sa asi nikdy tak extrémne nebála. Na veľké šťastie všetko vyšlo ako malo. Teda, zle som si odmerala kufor a musela som zaň priplácať kvôli vlastnej blbosti. Okrem toho však nebol žiaden problém a ja som si let užila. Bolo to 1. marca 2020.
Po pristátí nastal ďalší stres, lebo som nemohla nájsť svoju "host mom", a tak som jej zavolala a našli sme sa. Spomínam si, že bol akurát čas obeda a ja som bola veľmi hladná. Ona však mala pre mňa len pár tyčiniek ako "snack", ale inak nič, čo by sa podobalo na poriadny obed. Toto bola jedna z vecí, na ktorú sa mi ťažko zvykalo - obedy vo forme sendvičov, niekedy s rozmixovanou polievkou, inokedy s bagelom a lososom (doteraz milujem bagele s maslom a lososom), no vždy s čipsami na záver.
Predstav si, že prídeš k rodičom na obed a povieš im, že po polievke chceš čipsy. Nepredstaviteľné. No takto to u nich funguje, aspoň u "typických anglických rodín".
🔅
Rodina žila v prerobenom dome s dvorom, ktorý končil na brehu nádherného jazera. Za jazerom v diaľke boli zasnežené hory a kopce. Skoro každé ráno som na vedľajšej záhrade videla ovce alebo dokonca srnky. Kúsok od ich domu sa nachádzali vodopády, dokonca aj "stone circle", teda kamenný kruh. Keďže som fanúšička seriálu "Cudzinka", nedokázala som si pomôcť a kameňov som sa dotkla. Nič sa, očividne, nestalo, no za pokus to stálo.
"Ovčí gang"
Prvé týždne boli jednoduché. O jedného zo detí, 6-ročného chlapca, som sa starala iba niekoľko hodín a ani nie každý deň. Zvyšok týždňa som mala voľno. Využila som ho na objavovanie okolia, oddychovanie na záhrade, čítanie, cvičenie a podobne. Keďže som v tom období mala veľa úzkosti, bála som sa ísť do vedľajšieho mesta na bicykli, hoci som vedela, že aj to prekonám. Bohužiaľ, nenaskytla sa mi možnosť.
🔅
Na konci marca vypukla korona. Pre mňa to znamenalo zmenu pracovnej náplne a veľké obmedzenia. Krajinu som objavovať stále mohla, ale iba po určité hranice. Rodina sa snažila deti aj so mnou brať na výlety ako sa dalo, čiže som spoznala aj vzdialenejšie okolie, ako napríklad časť Glen Coe, dedinku Fortingall, Taymouth Castle a rôzne okolité miesta. Bola som veľmi vďačná za takú príležitosť.
Taymouth Castle
Kostol s cintorínom v dedinke Fortingall
Jazero Tay
Acharnský vodopád
🔅
Jedného dňa mi "host parents" oznámili, že ma už nepotrebujú, lebo "host mom" prišla o prácu, a tak mi nemajú z čoho platiť. Nevedela som, čo mám robiť. Samozrejme, volala som so svojimi rodičmi, ktorí sa mi veľmi snažili pomôcť, no takisto ako ja sa báli. Čo bude so mnou? Kam pôjdem? Lety boli zrušené. Na Slovensko som sa mohla dostať len nejakými špeciálnymi autobusmi. Predstava toho vo mne vyvolávala tak silnú úzkosť, že som nedokázala prestať plakať. Cítila som sa ako väzeň niekde, kde na mňa ani nechcú pozrieť. Bolo to jedno z najnáročnejších a najosamelejších období môjho života.
🔅
Asi po týždni mi v mysli skrsla drobná myšlienka: "Čo tak si nájsť ďalšiu 'host family'"? Najprv mi to prišlo absurdné, no potom som sa nad tým zamyslela viac a dávalo to dokonalý zmysel. Stále boli rodiny, ktoré potrebovali au-pair, no nemohli žiadnu nájsť. Túto možnosť som najprv prediskutovala so svojimi rodičmi, ktorí ma sčasti podporili. Teda, aspoň jeden rodič. Potom som sa o tom porozprávala s "host family". Im bolo úplne jedno, kam pôjdem, a tak súhlasili. Najprv som si hľadala rodinu vo Vysočine, no žiadna nebola vhodná. Začala som byť ešte viac zúfalá, ale neprestávala som sa snažiť.
Vždy som verila, že, keď si niečo veľmi prajeme, v určitom smere sa nám to splní. Preplakané večery nám budú vynahradené metaforickým Slnkom. A táto viera sa mi aj vtedy potvrdila. Novú "host family" som našla. Háčik bol v tom, že sa nachádzala na juhu Anglicka. Pre mňa však bola ideálna, pretože potrebovali niekoho na pár týždňov a ja som čakala na to, kedy sa uvoľnia lety. Z toho dôvodu som nechcela žiaden presný záväzok. S rodinou som si volala cez videočet a boli veľmi milí. Keď som to oznámila "host family", jediné, čo chceli vedieť bolo, kedy odídem. Bolelo ma to. Nerozlúčila som sa s nimi v dobrom. Odvtedy sme si nikdy nenapísali. No už dávno som to prijala a pravdou bolo, že ma čakalo niečo omnoho, omnoho lepšie.
Nová "host family" bývala v Bristole. To znamenalo, že ma čakala asi desaťhodinová cesta vlakom s dvomi prestupmi - prvý v Edinburghu a druhý v Bristole, kde som naskočila na vlak na predmestie. Bolo zvláštne cestovať tak dlho sama vo vagóne. Ale zvládla som to, až som sa napokon objavila v predmestskej časti Bristola s názvom Sea Mills.
🔅
Svoje približne dva mesiace v Škótskej vysočine neľutujem. Bol to zážitok na celý život a vrátila by som sa tam znova (ale nie do danej rodiny). To miesto je jednoducho magické. Neexistuje príroda tak panenská a tráva tak zelená ako práve v Škótsku. A neexistuje tak krásne dvojjazyčné miesto ako Škótsko. Neveril/a by si, ale skutočne tam majú nápisy v angličtine i gaelčine. Rôzne dedinky majú názvy práve z gaelčiny, ktorá sa nie vždy dá poriadne vysloviť. No pre mňa je to krásny jazyk. Páči sa mi, že si zachovali svoju bohatú históriu. A, samozrejme, prízvuk. Na(ne)šťastie, moja rodina prízvuk nemala, ale predavač v najbližších potravinách áno. Pri ňom som sa zmohla len na "Hello. I'll pay by cash. Thank you. Bye.", pretože som mu len veľmi ťažko rozumela. Ale aj to patrilo k celkovému zážitku.
Očarujúca dedinka Kenmore
Škótsko bude pre mňa navždy srdcovkou. Stále túžim po tom navštíviť Edinburgh (čítaj Edinbra), Inverness, Glasgow, ostrov Skye, znovu Glencoe a napríklad aj strašidelnú zrúcaninu Dunalastair. Túžim po tom objavovať rôzne jazerá (zaujímavosť: v gaelčine volajú jazero "loch" - čiže ak povieš jazero Loch Ness, vlastne hovoríš jazero jazero Ness), pláže, zrúcaniny, kráčať medzi večne pozorujúcimi ovcami, behať po najzelenších lúkach a vstrebávať nepoškvrnený vzduch. Pevne verím, že sa mi to podarí a všetkými desiatimi to odporúčam aj tebe. Ak máš možnosť ísť do Škótska, ak len i na týždeň, prosím, neváhaj. Nebudeš to ľutovať.
Magické Glen Coe
Ďakujem Ti, že si sa dočítal/a až sem. Ak máš akúkoľvek otázku, čo sa týka môjho pobytu v Škótsku, neváhaj mi napísať komentár.
Spoznávaj. Cestuj. Skúšaj. Neváhaj. Pretože všetka bolesť, neistota, strach... Všetko sa ti to jedného dňa vráti a ty pocítiš tak silnú vďaku, až sa rozplačeš. Presne tak som sa cítila ja po niekoľkých týždňoch bývania v Bristole.
V poslednom z trojici článkov sa dozvieš, prečo bol Bristol nakoniec prekvapivo lepší ako Škótsko, ako som i počas korony cestovala po okolí (samozrejme s dodržiavaním pravidiel) a čo všetko ma naučilo nečakaných, ťažkých, no zároveň obohacujúcich a transformačných takmer päť mesiacov v Spojenom kráľovstve.
Komentáre
Zverejnenie komentára