Bola to dlhá noc, týždeň, možno rok

 

Jedna z najťažších činností pre mňa ako spisovateľku je začať písať - príbeh, článok, báseň, čokoľvek.

Proste nejako začať a potom myšlienky intuitívne prídu samé - aspoň to sa snažím samú seba presvedčiť.

Poslednú dobu sa snažím ešte viac viesť svojim vlastným inštinktom, príliš nad všetkým nepremýšľať, nepochybovať, teda hlavne nad svojou vlastnou tvorbou. Musím povedať, že sa mi celkom darí (teraz), hoci je to dlhodobý proces.

Zvykla som veci neskutočne spochybňovať, váhať, príliš premýšľať, vzdať sa, preháňať a odsudzovať. Je pravda, že väčšina z toho je stále mojou súčasťou, ale veľmi sa snažím nechať sa viesť. 

Veriť, že tvorba a moje umenie nemusí byť dokonalé, jednoducho len musí byť, ak chcem, aby bolo, vyňaté z hĺbky mojej duše a srdca. Som rada, keď sa niekomu páči a prijímam, keď niekomu nie.

Všetky tieto slová sú síce pekné, ale uplatniť ich v praxi je omnoho, omnoho ťažšie - aspoň pre mňa.

Väčšinu svojho života som strávila tým, že som chcela spraviť strašne veľa vecí naraz. Písať, čítať, tvoriť, pracovať, študovať, variť, upratovať, stretávať sa s kamošmi, byť tu pre seba, oddychovať...

Okrem mojich väčších dvoch vyhorení som niekoľkokrát "mini" vyhorela, keď som cítila, že toho na mňa bolo príliš. Vybuchla som. Zrútila som sa. 

Pretože táto spoločnosť nás učí ako byť rýchlymi, ako všetko stíhať, ako robiť čo najviac vecí naraz, pretože ak veľa oddychuješ, tak si lenivá/lenivý. 

A, samozrejme, tomuto "trendu" som podľahla aj ja. A preto som sa nedokázala dlhodobejšie a stabilnejšie vrátiť k písaniu a tvoreniu, lebo ma to vždy vyčerpalo. 

Písanie nie je jednoduché.

To isté platí aj pri ostatných odvetviach umenia.

Neviem už koľkokrát sa mi stalo to, že keď som niekomu povedala, že píšem, povedali mi, že ja tiež. Áno, písať vie každý, samozrejme. Ale úprimne si myslím, že napísať plnohodnotné dielo vie iba hŕstka (chcem veriť, že som súčasťou tej hŕstky, ale pravdou je, že hoci sa snažím, neviem, či je to pravda).

Tým chcem povedať to, že vytvoriť kvalitné a zmysluplné umenie trvá. Nie je to krátky proces. Popravde, je to vyčerpávajúci proces. To mi pripomína jeden citát zo zaujímavého seriálu:

"Každý deň meníme svet, ale zmeniť svet tak, 

aby to niečo znamenalo, zaberá viac času, 

než väčšina ľudí má. Nestane sa to naraz. 

Je to pomalé. Je to metodické. Je to vyčerpávajúce. 

Nie všetci na to máme žalúdok." - Mr Robot

Niekoľko mojich predošlých ja bolo na seba veľmi prísne. Všetko chcelo stihnúť naraz a potom trpelo. Rozhodla som sa, že toto už nemôže byť moja "stratégia". Toto už nemôže byť môj mindset, lebo mi nedal nič dobré. Nastal čas na zmenu.

Táto zmena a prijatie vyvrcholila po všetkých udalostiach, ktoré sa mi za posledný rok stali. Začalo to intenzívnym uvedomením si časti svojej identity a zároveň doteraz najväčšou chybou môjho života, pokračovalo odchodom jedného z mojich najbližších členov rodiny, ďalšou udalosťou bolo náhle skončenie v práci a nájdenie novej práce až to celé prešlo do rozchodu štvorročného vzťahu. Toto celé sa stalo počas jedného roka.

Bol to, sakra, dlhý rok.

A tak som si povedala, že je čas vrátiť sa k sebe, naozaj a skutočne, lebo inak nič z toho, čo sa stalo nebude mať žiaden zmysel. Znamená to cítiť, spomaliť, nevyčítať si, prijať, byť. Ale tentoraz, TENTORAZ, už naozaj. Nie 100% za deň, ale 1%. Každý deň, to jedno percento. A ak budem vládať tak aj desať percent. A ak nebudem vládať tak žiadne. A prijať to bez výčitiek.

A najmä, skutočne vnímať význam týchto všetkých slov, lebo je síce pekné tuto pre Teba písať motivačné vety, ale musím im naozaj veriť - chcem im veriť. 

Zatiaľ sa mi darí, s pomocou terapie, a dúfam, že to bude takto aj pokračovať.

Ďakujem, že si si dočítal/dočítala tento text až do tohto bodu. Na koniec si dovoľujem zdieľať jednu pieseň, ktorá ma inšpirovala k nadpisu. Jej autorom je austrálsky umelec, ktorého tvorba mi tak neskutočne emocionálne pomohla, že to ani slovami neviem vyjadriť. Možno sa o to však pokúsim a venujem tomu článok.

By Anna Hale