Pár minút po terapii

 

Lúčim sa a schádzam po schodoch. Automatické vchodové dvere ma vítajú, sprevádzané chladným večerným vánkom. Kráčam smerom na zastávku, ktorá je necelých desať minút pešo. Premýšľam. A cítim. Veľa.

Terapia je zvláštna. Mocná. Desivá. Dovolím si napísať, že svojím spôsobom i posvätná. A veľmi, veľmi krehká. Či už z hľadiska terapeuta alebo klienta/pacienta. 

Nepamätám si, koľko terapii som už absolvovala, koľko financií som investovala, ale viem jedno: Po väčšine sedení sa cítim veľmi krehko. Tento pocit ma desí. Som ako snehová guľa, vieš, taká, ktorá je vyrobená zo skla a vnútri je vždy nejaká, nazvime to, scenéria. Po zatrasení sa v nej mihoce umelý sneh. Pred sedením je to akoby so mnou niekto zatriasol, následne akoby upokojil. No sklo je po upokojení akési omnoho krehkejšie a keby doň niekto ťukol, rozbilo by sa. 

A tak si kráčam tou ulicou so slúchadlami v ušiach, v ktorých vždy znie niečo pomalé, pretože viem, že rýchla hudba by potlačila moje vnímanie. A ja chcem vnímať. A cítiť. Chcem si užívať každú bunku svojej existencie, pretože ma to desí a fascinuje zároveň - aké veľký vplyv ma na mňa práve terapia. Je oslobodzujúca a divná zároveň. Desivá a fascinujúca. Rozhádzaná a pokojná. 

Vieš, vždy keď prídem domov po terapii, cítim, že mám dve možnosti: dumať nad tým, čo som sa o sebe nové dozvedela a čo som si uvedomila alebo sa rozptýliť banálnymi vecami. Priznám sa, že poväčšine si vyberiem rozptýlenie, pretože je to lákavejšie, ale práve dnes som sa rozhodla pre sebareflexiu po terapii. Ten pocit je prosto nádherný. Možno to bude tentokrát tým, že som vlastne nič podstatné na stretnutí neriešila. Mám taký pocit, že väčšinu času som len tak bľabotala, ale dôležité bolo, že tam bol niekto, kto ma naozaj počúval a vnímal. Niekto si možno teraz povie: veď na to mám kamošov. Aj áno, aj nie. Terapeut je nestranný, a preto jeho slová na nás dopadajú inak ako od kamarátov. Každopádne, týmto chcem vyjadriť aj to, že nie každé stretnutie musí byť dychberúce. Niekedy si stačí len sadnúť na ten bájny gauč a hovoriť. Inokedy stačí byť ticho. A niektoré stretnutia len plakať a roztrhať si to svoje krásne srdce. Je to všetko cesta s hrboľmi, ale keď sa nad ňou naozaj zamyslíme a navnímame ju, uvedomíme si, že rozhodne stojí za to. 

A tak si teda kráčam na zastávku, plná emócií a prázdnoty zároveň, plná poriadku a chaosu, a usmievam sa. Aj toto znamená byť skutočne nažive.

By Anna Hale