„Presne toto chcem urobiť. Cítim volanie. Chcem len pomôcť. Sebe. Tebe. Chcem, aby to bolo skutočné. Necítim žiadne pochybnosti. No i napriek tomu dúfam, že sa nevzdám.“ – 16. 11. 2021

Práve si si prečítal/a môj úplne prvý záznam z denníka, ktorý sa týkal môjho projektu By Anna Hale. Ako iste vieš, začalo to instagramovými príspevkami a príbehmi, a pokračuje to blogom. Kde skončím, to vôbec neviem. A vieš čo? Ja vlastne ani nechcem skončiť.

Veľkú väčšinu svojho života som strávila plnením želaní iných ľudí, no zároveň som sa nikdy necítila dostatočne dobrá. Čokoľvek, čo som spravila, ako keby nestačilo a ja som často upadala do mizérie. Často je vlastne slabé slovo. Ja som bola v mizérií necelých desať rokov. 

Povedali mi, že som divná. Vraj toho veľa nerozprávam. Psychické problémy? To je určite puberta. Prečo nechodíš častejšie von? Prečo si stále za tým počítačom? Si príliš citlivá a rozplače ťa každá hlúposť. Vzchop sa trochu. Nepočúvaj stále také depresívne pesničky. Existujú ľudia, ktorí sú na tom omnoho horšie ako ty, čo sa sťažuješ?... Nuž, mohla by som pokračovať donekonečna. 

Vieš, ja som sa týmito slovami, týmito vetami nechala definovať. Dosť dlho som naozaj verila, že som príliš divná, príliš tichá, že nemám právo na psychické problémy, že ma všetci tajne nenávidia, že som precitlivené decko, že počúvam príliš depresívnu hudbu. Práve kvôli týmto slovám som tu takmer nebola. 

Dlhé roky to bolo práve písanie, ktoré ma zachraňovalo. Nespočítateľne veľakrát som sa cítila osamelá, ale moje knižky a moje príbehy tu boli vždy pre mňa. Moje postavy sa stali mojimi najlepšími priateľmi, hoci i s nimi som často bojovala.

Bez preháňania, akéhokoľvek zveličovania, či dramatizovania môžem priznať, že tínedžerské roky boli zatiaľ najťažšími rokmi môjho života. Ale vydržala som. Prežila som. Pretože malinká časť môjho ja, nazvime ju Nádej, sa ma zubami-nechtami držala a šepkala mi všetky tie klišé slová, ktoré sa na nás valia z každého smeru: „Bude to lepšie. Všetko zlé sa zmení na dobré. Zvládneš to. Si silná. Vydrž.“ A ja som ju počúvala.

Teraz Ti poviem niečo, čo by moje (napríklad) šestnásťročné ja šokovalo: Ten hlások mal pravdu.

Pretože veci sa naozaj zmenili. Ale nie preto, že by ma uštipol rádioaktívny pavúk alebo som zistila, že pochádzam z rodiny lovcov tieňov. Veci sa zmenili, pretože som si povedala: Dosť. Už stačilo žitia pre iných, už stačilo byť obeťou, už stačilo byť piatym kolesom, už stačilo prikyvovania na niečo, na čo chcem vlastne pokrútiť hlavou. Je načase vziať život do vlastných rúk. Teda, v rámci možností.

Nie je to tak, že keď som si toto uvedomila, urobila som nejaké rozhodnutie, ktoré rapídne zmenilo môj život. Tak to väčšinou býva, ale pre mňa to bolo iné. Zmena a celkové prijatie takéhoto nastavenia mysle sa dialo v malých krôčikoch. Trvalo to. Začalo to odchodom z vysokej školy, kde som prvýkrát v živote vyhorela, pokračovalo odchodom do Anglicka na pár mesiacov. Bohužiaľ, akurát, keď sa môj život rozbehol, nastal lockdown. A ja som takmer rok stvrdla v mojom rodnom meste. Ale opäť, vydržala som. Pretože plameň v mojej duši bol až príliš silný. Žiaril.

Počas všetkých tých rokoch som urobila veľa rozhodnutí, no ani jedno neľutujem. Ani jedno nebolo nesprávne. Niektoré síce nedopadli tak, ako som si predstavovala, ale naučili ma viac ako som čakala. Všetko sa udialo presne tak, ako malo a ja som za to neskutočne vďačná. Kráčala som ruka v ruke so strachom, neistotou a úzkosťami a tí sa stali mojimi spoločníkmi.

Taymoth Castle, Škótsko, 09. 03. 2020, 11:48

A práve toto rozhodnutie, vziať život do svojich rúk, ma doviedlo k projektu By Anna Hale. Presne toto som chcela vždy robiť, ibaže neistota, strach a hlavne výčitky mi v tom zabraňovali. Vždy som chcela spojiť všetky svoje vášne do jedného projektu, ale najmä písať; písať pre seba i pre ľudí. Použiť slová ako katarziu pre svoju dušu a pomoc pre duše iných. Je toho vo mne toľko... Situácií, ľudí, rozhodnutí, momentov, miest, emócií. Niekedy mám pocit, že som toho všetkého taká preplnená, až raz vybuchnem. A možno toto je ten výbuch. Možno som sa nakoniec nezmenila na sivú, nemeniacu sa masu, ale na supernovu.

Je mi jedno, či je to správne alebo nevhodné, či píšem zle alebo nudne, či preháňam alebo zveličujem, alebo som dokonca dramatická. Toto všetko, čo si Ty teraz čítaš, som ja. Je to moja nahá duša, ktorá sa Ti, čiastočne cudziemu človeku, zdôveruje. Vlastne ani nevie prečo, ale i tak to robí. Pretože chce. Pretože môže. Pretože vie, že ako inak by mala žiť tento zvláštny život, ak nie autenticky a slobodne? 

Chcem písať tak, aby som nikoho neurazila, nikomu neublížila. Chcem sa nájsť vo vlastných slovách a dúfam, že sa v nich nájdeš i Ty. Chcem sa učiť, chcem napredovať, chcem byť k sebe láskavá a dovoliť si schybiť, no poučiť sa z toho a ísť ďalej. Chcem sebe, ale i Tebe ukázať, aký nevyspytateľný, dychberúci, bolestivý, zvláštny, šialený, nádherný život vie byť. 

Bristol park, Anglicko, 07. 05. 2020, 17:38

Bristol cathedral, Anglicko, 16. 06. 2020, 16:04

Pravdou je, že tento blog vznikol úplne spontánne. Jednoducho som sa tak jeden večer rozhodla. Bez zbytočného rozmýšľania. Pretože som to tak cítila. Pretože som počúvala svoj inštinkt. Pretože som prestala nechávať strach, aby mi rozkazoval, a začala som počúvať svoje sny. Pretože bolo načase. A práve vďaka tej spontánnosti a, môžem povedať, že i odvahy, píšem tieto slová. Pre seba. Pre Teba.

Písanie, fotografia a počúvanie hudby sú moje vášne, ktoré vo mne vyvolávajú pocity radosti a pokoja. A ja slovami nedokážem opísať, aká som vďačná za to, že ich môžem rozvíjať a že sa im môžem venovať. Ďakujem Životu, že je taký šialený a nepredvídateľný a ďakujem za to, že tu som. A ďakujem tiež za to, že si tu Ty. 

By Anna Hale