Povedali
mi, že som divná. Vraj toho veľa nerozprávam. Psychické problémy? To je
určite puberta. Prečo nechodíš častejšie von? Prečo si stále za tým počítačom?
Si príliš citlivá a rozplače ťa každá hlúposť. Vzchop sa trochu. Nepočúvaj stále také depresívne pesničky. Existujú ľudia, ktorí sú na tom omnoho horšie ako ty, čo sa sťažuješ?... Nuž,
mohla by som pokračovať donekonečna.
Vieš, ja som sa týmito slovami, týmito
vetami nechala definovať. Dosť dlho som naozaj verila, že som príliš divná,
príliš tichá, že nemám právo na psychické problémy, že ma všetci tajne
nenávidia, že som precitlivené decko, že počúvam príliš depresívnu hudbu. Práve kvôli týmto
slovám som tu takmer nebola.
Bez
preháňania, akéhokoľvek zveličovania, či dramatizovania môžem priznať, že tínedžerské
roky boli zatiaľ najťažšími rokmi môjho života. Ale vydržala som. Prežila som. Pretože
malinká časť môjho ja, nazvime ju Nádej, sa ma zubami-nechtami držala a šepkala
mi všetky tie klišé slová, ktoré sa na nás valia z každého smeru: „Bude to
lepšie. Všetko zlé sa zmení na dobré. Zvládneš to. Si silná. Vydrž.“ A ja som
ju počúvala.
Pretože veci sa naozaj zmenili. Ale nie preto, že by ma uštipol rádioaktívny pavúk alebo som zistila, že pochádzam z rodiny lovcov tieňov. Veci sa zmenili, pretože som si povedala: Dosť. Už stačilo žitia pre iných, už stačilo byť obeťou, už stačilo byť piatym kolesom, už stačilo prikyvovania na niečo, na čo chcem vlastne pokrútiť hlavou. Je načase vziať život do vlastných rúk. Teda, v rámci možností.
Taymoth Castle, Škótsko, 09. 03. 2020, 11:48
A práve
toto rozhodnutie, vziať život do svojich rúk, ma doviedlo k projektu By Anna Hale.
Presne toto som chcela vždy robiť, ibaže neistota, strach a hlavne výčitky mi v tom zabraňovali. Vždy som chcela spojiť všetky svoje vášne do jedného projektu, ale najmä písať; písať pre seba i pre
ľudí. Použiť slová ako katarziu pre svoju dušu a pomoc pre duše iných. Je
toho vo mne toľko... Situácií, ľudí, rozhodnutí, momentov, miest, emócií.
Niekedy mám pocit, že som toho všetkého taká preplnená, až raz vybuchnem. A možno
toto je ten výbuch. Možno som sa nakoniec nezmenila na sivú, nemeniacu sa masu,
ale na supernovu.
Je
mi jedno, či je to správne alebo nevhodné, či píšem zle alebo nudne, či
preháňam alebo zveličujem, alebo som dokonca dramatická. Toto všetko, čo si Ty teraz čítaš, som ja. Je to moja nahá duša, ktorá sa Ti,
čiastočne cudziemu človeku, zdôveruje. Vlastne ani nevie prečo, ale i tak
to robí. Pretože chce. Pretože môže. Pretože vie, že ako inak by mala žiť tento
zvláštny život, ak nie autenticky a slobodne?
Chcem písať tak, aby som nikoho neurazila, nikomu neublížila. Chcem sa nájsť vo vlastných slovách a dúfam, že sa v nich nájdeš i Ty. Chcem sa učiť, chcem napredovať, chcem byť k sebe láskavá a dovoliť si schybiť, no poučiť sa z toho a ísť ďalej. Chcem sebe, ale i Tebe ukázať, aký nevyspytateľný, dychberúci, bolestivý, zvláštny, šialený, nádherný život vie byť.
Bristol cathedral, Anglicko, 16. 06. 2020, 16:04
Pravdou je, že tento blog vznikol úplne spontánne. Jednoducho som sa tak jeden večer rozhodla. Bez zbytočného rozmýšľania. Pretože som to tak cítila. Pretože som počúvala svoj inštinkt. Pretože som prestala nechávať strach, aby mi rozkazoval, a začala som počúvať svoje sny. Pretože bolo načase. A práve vďaka tej spontánnosti a, môžem povedať, že i odvahy, píšem tieto slová. Pre seba. Pre Teba.
Písanie, fotografia a počúvanie hudby sú moje vášne, ktoré vo mne vyvolávajú pocity radosti a pokoja. A ja slovami nedokážem opísať, aká som vďačná za to, že ich môžem rozvíjať a že sa im môžem venovať. Ďakujem Životu, že je taký šialený a nepredvídateľný a ďakujem za to, že tu som. A ďakujem tiež za to, že si tu Ty.

silné a motivujuce slová, za ktoré ti ďakujem 💛 mám teraz tiež chuť spraviť niečo spontánne, bez rozmýšľania a starostí, len proste tak pre seba a dobro môjho ja.
OdpovedaťOdstrániťĎakujem Ti ♥ Držím palce a posielam odvahu :) Stojí to za to.
OdstrániťKrásny text ✨✨
OdpovedaťOdstrániťOch, ďakujem ♥
Odstrániť